Мирон

Tu sa za mikrofónom neschováte: sála sa zosilňuje sama. Prvýkrát v živote som počul svoj vlastný hlas z protiľahlej steny.

Vyšiel som v sivom tričku, pretože by som si o oblečení pomyslel v niečom inom. Malo by tam byť čo najmenej vecí, ktoré by prekážali na pódiu.

Začnem potichu spievať, takmer šeptom. Hlas je ako sval: prílišné namáhanie pred vystúpením znamená zničenie prvých dvoch piesní.

Najdlhších dvadsať minút môjho života. Vždy ich trávim chrbtom k zrkadlu – inak začnem opravovať veci, ktoré nikto neuvidí.

Odtiaľto vidíte slušný pomer: jeden človek na pódiu a sto, ktorí prišli počúvať. Preto je to desivé.

Zrkadlo so svetlami nie je pre krásu potrebné. Poviem vám, čo robím tých dvadsať minút predtým, ako vyjdem von.

Denne si vypočujú päťdesiat predstavení. Viete, čo ich zobudí? Nie je to hlasitosť. Je to tichá prvá veta.

Vešiak s oblekmi, zrkadlo a šálka studenej kávy. Žiadna romantika a to sa mi páči najviac.

Najstrašnejšie ticho v živote speváka nie je publikum, ale tie tri sekundy, kým sa na seba pozerajú.

Hlavnou chybou začiatočníkov je držať ho ďaleko od seba, „aby to vyzeralo pekne“. Vďaka tomu je hlas tenký, nie hlasný.

Tri stačia na polovicu piesní, ktoré poznáte naspamäť. Zvyšok sú len dekorácie.

Prvá nahrávka, urobená v kuchyni s požičaným mikrofónom. Nedá sa počúvať, nedá sa vyhodiť.

Polovica práce spočíva v tom, že si zložíte slúchadlá a budete počúvať bez nich. Reproduktory menej klamú.

Sto sekúnd, jeden záber, žiadny strih. Tak to znie v miestnosti.

Najlepší záber je takmer vždy ten druhý. Prvý je rozcvička, tretí je poriadna námaha.

Druhá možnosť je pomalšia. Nechám obe – uvidíme, ako sa zmení tá istá vec.

Kontrolujem si skladby za pochodu. Ak to neladí, znamená to, že rytmus nie je správny.

Nahrávam medzi chladničkou a oknom. Akustika je tu lepšia ako v miestnosti – čalúnený nábytok zvuk prehlušuje.