Никита

Termín bol včera. Sú ľudia, ktorí to robia vopred, a ľudia, ktorí sa o tom dozvedia „vopred“ z príbehov iných ľudí. Ale ja som odišiel z domu: úlohy sú otvorené, som vonku, je noc, smejem sa. „Och, to je dnes?“ – tri slová, ktoré z utorka urobia šprint. Zajtra začnem inak. Poviem to presne toľkokrát, koľkokrát existuje zajtra.

Stand-up komédia je najúprimnejším testom vtipu: ak sa smeje iba váš partner, vtip bol určený pre vás oboch.

Najlepšie na párových vystúpeniach je moment, keď obaja zabudnú na svoju rutinu a začnú sa vážne rozprávať.

Dohodli sme sa, že nebudeme prerušovať. Vydržali sme asi štyri minúty – a to je, úprimne povedané, rekord.

Vždy, keď si sľúbim, že pôjdem skoro spať, telefón prehrá ďalšie video a po štyridsiatich minútach to už nevadí.

Vždy, keď si sľúbim, že pôjdem skoro spať, telefón mi na to napovie ďalším videom. O štyridsať minút neskôr ležím v tme a smejem sa na mývalovi, ktorý mal evidentne horší týždeň ako ja.

Je to tu vždy to isté: chodba, stena a myšlienka: „Prečo to vôbec robím?“ Hneď pri prvom smiechu to prejde.

Najlepších päť minút predstavenia je tých, ktoré nie sú napísané. Je nemožné ich napodobniť na druhom pódiu.

Čím menšia sála, tým strašidelnejšia: vo veľkej nevidíte tváre, ale tu vidíte všetkých, ktorí sa nesmejú.

Môj javiskový partner. Je prvý, kto sa smeje na mojich vtipoch – je to príjemné aj podozrivé zároveň.

Hneď to vyriešime, kým si ešte pamätáme tú izbu. Po dni si pamätáš len svoju vlastnú tvár.

Opakuje správu, ja sa tvárim, že si nerobím starosti. Obaja klameme.

Žiadne zviera, žiadny nápis, žiadna hudba. Len mikrofón – a hneď viete, či vtip funguje alebo nie.