Ганна

Zámerne neukazujem obálku. Najprv vám poviem, o čom je, a potom, pre tých, ktorých to zaujíma, vám poviem názov.

Čítanie nahlas je desivejšie ako písanie. Ale hneď spoznáte, kde je text chybný.

Tri veci so záložkami niekde uprostred. A stále neviem, či sa k nim ešte vrátim.

Záložka na sté strane znamená, že kniha bola práve tam opustená. Mám ich tri – a všetky tri čakajú na svoj čas.

Nepíšem na okraje ani neprehýbam stránky. Namiesto toho mám krabicu a každá záložka odniekiaľ pochádza.

Zhasnem stropné svetlo. Jedna lampa a miestnosť sa zmenší a kniha sa priblíži.

Podčiarknem si to ceruzkou a vrátim sa o rok. Najzaujímavejšie je, keď nechápete, prečo ste si to podčiarkli.

Dvadsať minút pred čímkoľvek iným. Čítanie po práci sa takmer nikdy nekoná, ale predtým sa to stane vždy.

Doma umývam riad a tu sa ma nikto nedotýka. Najlepšie je čítať tam, kde nie sú žiadne domáce práce.

Nie tie najlepšie v živote, ale tie, ku ktorým sa stále vraciam. Sú to rôzne zoznamy a ten druhý je úprimnejší.